Slovensko: Čudné rozhodnutie Najvyššieho súdu v energetike

• 12. 02. 2020
• Redakce

 

Dlhodobý spor ohľadom G-komponentu

Spor ohľadom G-komponentu sa ťahá už viac než 6 rokov. Dňa 1.1.2014 vstúpil do platnosti ako podzákonná vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO). Slovenská asociácia fotovoltického priemyslu a OZE (SAPI) v spolupráci s poslancami NR SR vtedy iniciovala podanie na Ústavný súd SR, ktorý dňa 22.6.2016 rozhodol na verejnom zasadnutí tak, že výrobcovia elektriny bez zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny nemusia platiť tento poplatok.

 

Distribučné spoločnosti poplatok výrobcom aj napriek tomuto nálezu poplatok fakturovali a mnohí výrobcovia riešili tento problém súdnou cestou. Okresné a neskôr aj krajské súdy im dávali za pravdu. Do dnešného dňa existujú desiatky prípadov, kedy súdy výrobcom priznali ich nároky.

 

Distribučné spoločnosti sa voči prehratým sporom na okresných a krajských súdoch odvolávali. Viaceré spory sa tak dostali až na Najvyšší súd SR, ktorý dňa 28. januára 2020 zverejnil prvé rozhodnutie. To je v absolútnom rozpore s nálezom Ústavného súdu aj doterajšími rozhodnutiami okresných a krajských súdov v desiatkach podobných sporov a jeho argumentácia sa nápadne podobá na argumentáciu distribučných spoločností, proti ktorým boli tieto spory vedené.

Zarážajúce argumenty

Najvyšší súd SR sa v rozhodnutí sústredil na znenie starého zákona o energetike (zákona č. 656/2004 Z. z.), a to aj napriek tomu, že platba za prístup bola zavedená a vyberaná až za účinnosti novšieho zákona o energetike (zákona č. 251/2012 Z. z.). Podľa jeho názoru zmluva o pripojení, ktorá bola medzi výrobcom a distribučnou spoločnosťou uzavretá podľa starého zákona o energetike, obsahovala v sebe zároveň aj akúsi zmluvu o prístupe.

 

„Najvyšší súd de facto konštatoval, že podľa starého zákona o energetike z roku 2004 musela akási zmluva o prístupe vzniknúť, a táto zmluva mala byť základom pre uhrádzanie platby za prístup. Nech sa však na to pozerám z akejkoľvek strany, v spise, a ani nikde inde, žiadnu takúto zmluvu nevidím. Odôvodnenie najvyššieho súdu sa mi preto, ako právnikovi, veľmi ťažko vysvetľuje,“ konštatuje Pavol Poláček, z advokátskej kancelárie Poláček & Partners.

 

„Navyše, platba za prístup sa začala vyberať až v roku 2014. V tom čase však už bol starý zákon o energetike dávno zrušený. Nahradil ho nový samostatný zákon, ktorý jasne popisoval, v akej zmluve sa môže prístup do distribučnej sústavy dohodnúť, a ako má táto zmluva vyzerať. Vo svojom rozhodnutí to však Najvyšší súd nijako nezohľadnil,“ upozorňuje Poláček.

 

„Je zarážajúce, že argumenty, ktoré doteraz na súdoch nefungovali, zrazu presvedčili sudcov Najvyššieho súdu natoľko, že senát rozhodol dokonca aj v rozpore s Ústavným súdom. Ešte viac ma ale zaráža, že rozhodnutie k 50 stranovému dovolaniu, v ktorom sa riešila napríklad aj problematika spätných účinkov nálezu Ústavného súdu, sa opiera len o zopár veľmi slabo odôvodnených odstavcov. Akoby členovia senátu nemali ani len snahu problematiku pochopiť do detailov,“ hodnotí riaditeľ SAPI Ján Karaba.

 

„Toto rozhodnutie je však len rozhodnutím jedného senátu. Verím, že ďalšie senáty Najvyššieho súdu lepšie pochopia podstatu problému,“ dodáva Karaba.